Každodennosti: Lepšie neskoro ako nikdy.

Well, od posledného update-u prešlo viac ako pol roka. Samozrejme nie je to až taká tragédia nakoľko (ako som už, nie raz, na fejsbúku či instagrame vylievala svoje srdce) som verne celý rok dofotila. Len žiaľ vecí a povinností sa v druhom polroku 2017  nakopilo a (ako som už, nie raz ,na fejsbúku či instagrame vylievala svoje srdce) nebolo nikoho kto by si našiel čas na pravidelné uploadovanie (rozumej: there was no freaking time). Je to zvláštne, posledný príspevok som písala o fantastickej rozlúčke pre našu milovanú Adriánku (a.k.a. Mrs.Štanga) a dnes tu sedím tiež už s novým priezviskom a obrúčkou na ruke (a.k.a. Mrs.Humaj). Tiež sa práve pozerám na to isté úšmudlané okno s prozaickým sloganom „Welcome to our crib“ ako je na fotke nižšie a vravím si koľko sa toho dá za pár mesiacov stihnúť. Veľa sa za toho pol+ roka stalo no ale všetko pekne poporiadku. Fotky sú inak kamoši skvelý spôsob ako si pripomenúť konkrétne okamihy v plnej sile. Ja viem, nie je to žiaden world-changing statement a áno call me captain obvious, ja len že mne tie fotky dosť pomohli pri písaní týchto riadkov :D.

Napriek môjmu absolútnemu (ne)sluchu a  antihudobným talentom som sa prišmotlila do štúdia s mojím to-be husbandom a zažila som (aspoň časť) produkcie cdčka HB v plnej sile. WOW. such music. very listen. wow. much meaningful lyrics. Odolala som čaru „fidžetspinera“ a do dnes sa ani jeden nenachádza v našej domácnosti avšak pri každej možnej príležitosti som sa s nejakým hrala. Takže vlastne je toto celé moje tvrdenie diskutabilné. Ako som už spomínala v nejednej instagramovej story, začala som od augusta pracovať. Hm. U mamky. A je mi tam dobre. Sounds like a cliché ale skutočne som našla robotu, kde môžem spojiť fotku s architektúrou. Resp. aby som neklamala s interiérom. Je to fajn. Nemám k tomu čo viac napísať. Je to tak veľká súčasť môjho terajšieho ja a bolo by toho toooľko čo napísať, no zároveň tu nechcem fňukať ako ma oberá o čas a ako som si musela zvykať na nový timemanagement dňa. Haha. Toto má byť len blogísek o poslednom polroku, nie o mojom novom zamestnaní – so move on. Ďaľšia vec, ktorá mi bola prednejšia ako všetky ostatné povinnosti spájajúce sa s týmto blogom (nechcela som aby bola z tohto textíku jedna veľká pity party ale asi sa tomu teda nevyhneme :D) bol aj fakt že popri novej práci sme prerábali byt a…plánovali svadbu!

Žiadna novinka teraz ja viem, všetko sú to old news, aj voda nám už tečie aj nový občiansky mám vybavený. Našťastie páni majstri prerábali, nie my (i keď s mojim horkoťažko získaným titulom som trošinku priložila rúčku k dielku) a aj s prípravami na svadbu nam pomáhala nejedna dobrá duša. Jedna taká dobrá duša sa volá Katka. Možno úplne, že nepomohla v takom tom pravom zmysle ako písanie menoviek či viazanie krušpánových pierok ale za to ma v hodine dvanástej zachránila a mala voľný termín na ušitie svadobných šiat. A to teda že mi tým neuveriteľne pomohla. Mala som najkrajšie šaty ever aké som si len mohla priať, spoznala som skvelú babu a do toho všetkého som ešte aj doniesla foťák na skúšku a ona mi dovolila  zvečniť proces výroby mojich šiat a aj ju samotnú. Bol to myslím si že úplný win win a ja jej týmto chcem robiť maximálnu reklamu, lebo fakt že je extra šikovná!! Ďaľšia skvelá dievčina čo priložila ruku k dielu je Frederika, ktorá nám RUČNE napísala 200 oznámení, ktoré samozrejme aj brutálne krásne navrhla. Frede poznám už nejaký piatok a ak by ste cheli vedieť ako vyzerá true friendship tak by som vám dala do rúk ten balíček (ktorý slovenská pošta skoro stratila – slow clap) s tými vzácnymi oznamkami.

Spomínam si, že dakedy v apríli som si dala záväzok, že jeden celý mesiac nafotím na analóg. Well, nie každé predsavzatie vyjde. Nič také som neurobila ale za to som bola na malom mini analógovom fotovýlete s Veronikou po našom meste a veruže kamaráti, toto dievča a jej zápal pre učenie sa nových vecí a skúšanie s foťákom vo mne akosi rozdúchal oheň, ktorý popravde v určitom čase iba tlel. Bol to síce krátky čas, ktorý sme spolu trávili, no za to veľmi pekný a ja som sa naozaj veľa naučila. A dúfam že aj Ty Veronka, haha. Taktiež som celú našu PiarChatu fotila na film a celý som ho vyfotila, no ešte som nemala keše na to ísť ho dať vyvolať. Fotil so mnou na film aj Radovan ale popravde neviem ako to celé dopadlo.. teda.. jemu určite fotky vyšli ale čo je s nimi to neviem, tak som to myslela. Po chate sa čas začal krátiť a mne moje drahé kamky vystrojili rozlúčku so slobodou na ktorú mám veľmi pekné spomienky. Foťáčik som so sebou mala, ale akosi som nefotila a užívala si čas nimi. Iba kúsok fotiek mám, zvyšok je verejnosti neprístupný, nafotený mobilom. LOL. Nie nie, až také divoké to nebolo, no nechám to na vás, či dáte na moje slovo alebo nie.

Ako píšem tieto riadky, začala mi príhodne hrať naša „svadobná“ pesnička a ja spomínam na to aká to bola ultra mega párty. Najväčšia? Veruže áno. Sám veľký Johno to tak cítil. A keď Johno niečo povie do mikrofónu tak je to len a len pravda #truestorybro. Nakoľko sme prvý krát spali na našom novom byte až po svadbe, zažiť hlmlisté ráno zo siedmeho poschodia čínskeho múru bol fakt zážitok. Keď si pozerám tie fotky cítim ten chlad a vôňu mesta na ktoré som vôbec nebola zvyknutá (bývala som na dedine a pod oknom sa mi sušilo seno a prádlo u suseda na dvore a v zadu za domom nám smrdeli ovce – nie to som necítila až v izbe ale na ilustráciu to postačuje). Zvykla som si rýchlo a býva sa nám tu skvele. Už to tu máme pomaly aj pozariaďované tak ako by som chcela, takže je dosť možné že raz si túto našu crib nafotím. Možno aj celý proces prerábky dám von, veď popravde fotky všetky mám tu na blogu. Choroba z povolania? Hah, možno, veď na Inspiráckom fejsbúku je to pravidlo. Od pôvodného stavu až po realizáciu. A keď už píšem o tej Inspire, vďaka tejto práci som sa dostala do úplne nového sveta školení a ochutnávok vín. Ako napríklad do vinárstva Obelisk. What a place. Všetky moje estetické chuťové poháriky boli naplnené až po okraj. Brutal! Aj by som vám kamoši napísala kde to bolo, ale nepamätám sa a gúgliť sa mi nechce. Niekde v česku to bolo, veď ak vás to zaujíma určite si to nájdete sami *wink face*.

No a čas letel a boli tu Vianoce. Naše prvé. Spoločné. Moje prvé (po šiestich rokoch) bezatélierové. Bez obhajobové. Bez deadline-ové. Vianoce v Prievidzi. Vianoce kedy som Bratislavské a Viedenské trhy vymenila za tie naše, Prievidzké. Trhy, ktoré mi spôsobili kultúrny šok no dalo sa to zvládnuť keďže sme tento čas trávili v príjemnej spoločnosti našich priateľov a eurového presladeného punču v plastových čírych dvojdecákoch. S pani Štangovou sme neodolali a kúpili si tie najkrajšie nevestičkové perníkové srdiečka, len aby sme sa s nimi odfotili. Lebo už môžme. Vidíš tú obrúčku? Heh. Viac o našich Vianociach by som rada dala do zvlášť príspevku. Fotiek je fakt mnoho. Sľúbila som vám to kamoši na instagramčeku, takže svoje slovo dodržím. Viete ako: Lepšie neskoro ako nikdy. Ktohovie..možno na Veľkú noc 😀 alebo v lete, keď nám bude všetkým echt teplo. Ale bude, nebojte sa.
No a tu by som rada toto všetko rozprávanie ukončila. Je to extrémne dlhý príspevok, takže ak si došiel kamarát až sem, tak Ti ďakujem za Tvoju trpezlivosť. Teraz príde na rad ešte nekonečnejší scroll fotiek ktoré by ti mali toto moje rozprávanie doplniť.

A výstup z tohto všetkého? Bol to mega super rok. Mal svoje ups and downs ale spätne sa mi vybavujú len tie dobré a lepšie veci. Pocity. Momenty. Zážitky. Naučila som sa pozerať okolo seba. Znova nachádzať krásu vo všedných veciach. V každodennom živote. A viete čo? Nebolo to iba o krásnych fotkách a emóciach zachytených na nich, rozostrenom pozadí a brutánych farbách, ktoré ťa posadia na zem ale aj o kráse daného okamihu. Či to bolo spoločné učenie na skúšky, skladanie nábytku po tme v byte s jednou lampou alebo chytanie lúčov slnka na poli plnom divokej mäty. A okrem toho ma veľmi teší, že mám krásne zdokumentovaný rok 2017 a môžem sa k nemu hocikedy vrátiť. <3

Tak hor sa na fotky!

P.S.: Ak by som z týchto mojich dní niekedy vydala knihu, určite by som na prvej strane poďakovala Klau, ktorá ma vždy potešila a povzbudila keď som dala von nový blog. A že mi vždy netrpezlivo písala ak som pár dní meškala a neuploadla na čas. Lebo ak by si to mala čítať len Ty Klau, tak to stálo za to! No a keďže knihu neplánujem v blízkej dobe vydať, musí Ti stačiť aspoň takéto online vyznanie. Verím, že ty si to dočítala celé do konca a verím aj tomu, že si si to tu čítala ako prvá. Lebo možno práve teraz si v noci utíšila Ondreja a nemôžeš sama zaspať a čítaš tieto riadky. (ok, keď budeme mať aj my deti, uvidím či budem o polnoci čítať výlevy kamošky na blogu ak ma práve zobudilo dieťa a polorozospatá ho utišujem..ale na teraz ma nechaj v tejto mojej predstave prosím.)
love you and thank you!