Každodennosti: Máj

Máj bol náročný, no začal skvelo. Milou svadbou na krásnej Orave, ktorú som cez víkend spojila s návštevou my loves v Trstenej. Chvíľkový oddych pred odovzdaním diplomky som si maximálne užila, boli sme na prechádzke s Bakom, fotila som moju milú Karin a naučila sa jesť špargľu (vďaka Miri!). Po návrate domov nastala krutá realita. Posledné pokojné raňajky s mojím M. pred tým, než odišiel do sveta (na chvílonku, už je home) nasledovali nekonečné rána kedy som si nanovo písala svoje to do listy a zobúdzala sa s pocitom, že nestíham. Svet som pozorovala len spoza žalúzí, naučila sa rozpoznať električky len podľa zvuku a to konrétne, či odchádza osmička a či devina (nová, fancy s klimatizáciou). Posteľ ostala nedotknutá, zatiaľ čo som si svoju workstation rozložila na gauči (ktorý som tiež rozložila, žeano). Riady ostali neumyté a ja som ďakovala za každý deň, ktorý som mala na byte spoločnosť. Nie z dôvodu, že som tvor spoločenský ale preto, že som tvor lenivý a bez kamošov by som celý týždeň ani nejedela a nepila (vďaka za večere a nákupy Pauli <3 ). Najväčšia kríza bola, keď cez otvorený balkón bolo cítiť ten dovolenkový letný vzduch, nad kamzíkom zapadalo slnko a ja som robila plagát.

Prišiel ale čas polovičného víťazstva a ja som to všetko jedným (you wish…tridsiatimi aspoň, but let’s keep it simple) klikom 16.5.2017 vložila do AISu. A poviem vám bol to zázrak. Veľká Milosť, lebo verím, že somehow dni mali viac ako 24 hodín. Inak si to neviem vysvetliť. Prišli sme, vyhúkané zo sveta a denného svetla sme všetko odovzdali a oslávili ľadovou kávou. Spolu. Kamky diplomkové. S Pajkou sme si kúpili suši, lebo to je cez takéto obdobie najväčšia odmena. Yumm

Po odovzdaní, kedy v kútiku srdca som verila že to najhoršie je za sebou a že už to nejako obhájime som si dopriala oddych. Relax. Konečne som dorobila fotenia, ktoré mi trvali x-mesiacov vďaka mojmu nevydarenému time managementu, diplomke a štátniciam, vyhrala sa so škatuľkami a senom, s M. sme šli preskúmať okolie našej crib a ja som si zaspomínala na naše tablo a čas, keď som sa ako malá stratila v repke. Brata pobirmovali, stal sa kamošom s vikárom BB diecézy a ja som sa stala dvojnásobnou matkou. Bola to party! Zdanlivé voľno skončilo chvíľku na to, keď som vhupla do reality obhajob a prípravy na ne. Zas a znova veľká vďaka Pajke za pomoc. Nebyť nej, balkóny lepím dodnes. Dni to boli náročné ale posledné. Aj keď ma viac napĺňali stresom ako šťastím, užívala som si to. Lebo to bolo posledný krát!

A vtedy to prišlo, ten deň, kedy sme sa po 6 rokov zhlboka nadýchli. Ten deň, keď odznelo: „Bakalárka Lucia Turčanová, slávnostne Vám oznamujeme, že ste svoju diplomovú prácu úspešne obhájila.“ Viac mi nebolo treba. Bola som voľná, bola som Ing.arch a mohla som víťazne vyjsť na strechu školy (sa smejete, ale bol to odvždy môj sen). Dobojované. Po 6 rokoch a poslednom intenzívnom mesiaci nastal 31.5.2017 koniec!

Bolo to naročné. Bolo to intenzívne. No stálo to za to! Tento mesiac sa mi veľmi ťažko fotilo. Veľmi ťažko sami nachádzala Krása v neporiadku okolo, v monitore počítača či v zrkadle predomnou. Bol to jedn z tých mesiacov, kedy to bola naozaj výzva. Za (skoro) pol roka tohto môjho predsavzatia sa to fotenie stalo miestami rutinou, no az čas diplomky mi pripomenul zase raz prečo to robím. Že chcem nachádzať Krásu v každodennom živote, vo veciach ktoré práve robím a nečakať len na tie krásne a strašne deep a duchaplné momenty. Je to o Kráse vo všednosti, ktorá robí všednú všednosť nevšednou (aký hlavolam ale verím, že rozumiete čo som vám chcela…).

Tak toľko kamoši.. to čo som vám tu napísala vlastne aj prerozprávajú obrázky. Tak nech sa páči, vitajte v mojom nevšednom mesiaci. Víťaznom.