Každodennosti: Júl

Za posledného pol roka bolo jednoduché prechádzať sa každý deň s foťákom na krku, následne upravovať fotky, písať tieto riadky a uploadovať. Nie vždy som bola na čas, ale úprimne…z týchto každodenností sa stal (somehow ani neviem ako) istý spôsob mojej prokrastinácie a akýsi oddych od povinností, ktorých (to be honest) počas školy nebolo až tak veľa (a ak ich bolo, tak toto bol príjemný spôsob ako sa im vyhnúť). Avšak júl so sebou priniesol nové veci. Dospelácke. Veci, ktoré som vedela, že prídu ale nečakala som, že prídu tak instantne, tak rýchlo, tak okamžite. A tak júl prešiel ako voda a ja som otvárala notebook s pocitom, že tento mesiac som fakt fotila každodenné veci minimálne, pozabudla na Krásu a nechala za zavaliť povinnosťami svadby fotiacej, byt prerábajúcej, čoskoro vydatej čerstvej absolventky ktorá sa po x rokoch štúdia a školy ocitla v tom svete reálnom.

Možno som tento mesiac nefotila everyday-life-kinda-pics, možno toto nie sú každodennosti ale každotýždennosti (bodaj by) no pri prechádzaní obrázkov som si uvedomila, že som fotoaparát vytiahla pri momentoch ktoré som si priala zvečniť, zastaviť v nich čas. Nižššie nájdete tento mesiac okamihy môjho života, ku ktorým sa chcem vracať aj po roku vďaka tomuto wannabe vizuálnemu denníku.

Chcem si pripomínať, že tento mesiac bol mesiacom intenzívneho začiatku prerábky bytíčka, kedy sme ho viac menej zdemolovali (teda nie ja, ale bola som z časti pri tom).  Bol to tiež najhlučnejší mesiac na čínskom múre za posledných 50 rokov (teda aspoň podľa našich už-teraz-nás-milujúcich-susedov). Bol to mesiac kedy dozrievali ríbezle a s mojím  bratom (ktorý sa nerád fotí ofc) sme ich oberali a rozprávali sa ako dávno nie. Musíš predsa dačo pooberať ak si chceš neskôr učmajznúť aspoň deci bolehlavu, žeano. 😀 Bol to mesiac, kedy sme sa spontánne vybrali na výlet do Štiavničky s partou kamošov, prechádzali sa po Ružovej ulici, naháňali lúče zapadajúceho slnka a zamilovávali sa do výhľadov. Mesiac, kedy si Štiavnický amfik uctil Mareka Brazovského koncertom Hrana a to be honest budem potrebovať ďalší na to aby som to pochopila (lol). Bol to mesiac kedy sa naša Adriána nelúčila so slobodou ale naopak: vítala ju. Zajazdila si na motokárach, zagemblila a nakoniec si dala indiánsku saunu, ošľahala sa mätou. Celé v príjemnej spoločnosti blízkych priateliek v milión hviezdičkovom hoteli pod Kľakom, kde na nás z kriakov dozerali tri medvedice s mladými – to je #adventure.

A mimo fotiek? Fotila som zopár svadieb, ďakovala Pánu Bohu za to akých skvelých ľudí mi posiela do cesty a pred objektív, každé ráno makala na sebe, preležala chorobu ale aj uštipnutý/narazeno-vyvŕtnutý/opuchnutý členok (môj M. ma chvíľu volal Sloník alebo Slonia noha – pretože tak moja noha aj vyzerala), umývala a zamkýnala po majstroch, …

Nebol to mesiac ako som čakala, nebol ani ideálny no verím, že som z neho vyťažila čo najviac a môžem povedať, že nebol premárnený. A to je to čo mi naozaj robí Radosť :).